Do denného centra pre ľudí bez domova vkročila nesmelo a s hanblivým úsmevom. Slušne pozdravila a opýtala sa, či smie vedieť, čo je to za prevádzku. Sociálna pracovníčka sa jej opýtala naspäť, či smie vedieť, ako sa volá. „Volám sa Darina. Bývam poblízku a denne vidím pred Vašou bránou postávať ľudí. Vy tu niečo ponúkate?“

Pani Darina je 76 ročná dáma. Celý život pracovala, no aj tak sa stala je našou klientkou. Pri riešení dôchodku totiž zistila, že posledný zamestnávateľ za ňu neplatil odvody do sociálnej poisťovne. Keďže je tento gastro podnik v likvidácii, v očiach osamelej dôchodkyne vznikol neriešiteľný dlh. Okrem toho nedokázala vydokladovať niekoľko rokov zamestnania v malej výrobni z čias mladosti. Na úrade túto jej prácu jednoducho nikde neevidovali. Pani Darina nám o svojej situácii rozprávala potichu a s veľkou hanbou. Celý život si bola istá, že “má všetky veci v poriadku” a nerozumie, “ako takto mohla skončiť”.

Táto seniorka nie je našou “typickou” klientkou. Svoj domov totiž má. Zatiaľ. Štyridsať rokov bývala s manželom v malom byte blízko nášho Domca, po jeho smrti pred 10-timi rokmi však podľa jej slov zostala na všetko úplne sama. Deti nikdy nemali, Darininy dvaja súrodenci sú už mŕtvi a s ich deťmi, roztrúsenými po Čechách či Rakúsku sa jej nepodarilo udržať kontakt. Pani Darina má však priateľky. „Stretávame sa pri plánovaní týždenného stravovania. Prezrieme si ceny v letákoch a povieme si, čo sa nám oplatí nakúpiť. Vymieňame si tiež časopisy požičané z knižnice, často si z nich spolu čítame. Nie som osamelá. Riešiť každý týždeň, či budem mať ten budúci čo jesť, je však veľmi vyčerpávajúce. Je to záťaž na psychiku: „Raz by som si chcela dopriať taký luxus, že nebudem z týždňa na týždeň plánovať, čo jesť, prerátavať peniaze a zase nanovo plánovať. Keď si mám však vybrať, či si doplatím lieky, alebo kúpim lepšie jedlo, je vždy rýchlo rozhodnuté. Znamená to, ale že posledné mesiace mi neostáva na poriadne teplé jedlo. Mám pocit, že dokola jem len také malé svačinky. Vy tu teda ponúkate obedy?“

40% sú ženy, 20% ľudia v seniorskom veku

Pani Darina má bývanie. Musí však platiť energie, niečo do bytového fondu, dopláca si lieky na srdce a tlak. Rok čo rok si podľa jej slov ukrajuje zo stravy, tento rok je však pre ňu devastačný. Stúpajúce ceny potravín zapríčinili, že výdavky osamelej dôchodkyne prevyšujú jej skromný domáci rozpočet. V hlavnom meste sa pani Darina snaží vyžiť z 320 eur. Napriek tomu, že jej jej príjem maly, prekročil životné minimum určené štátom, ktorého výška je 234,42 eur. Preto pani Darina nemá na ďalšie dávky nárok a tak sa ocitla v našom Domci.

Brány denného centra Domec, ktoré je tu primárne pre ľudí bez domova, sú v skutočnosti otvorené pre každého, kto sa rozhodne využiť jeho služby. Okrem raňajok a teplých obedov sa tu môžu ľudia osprchovať, oholiť či ostrihať. V ošetrovni si môžu nechať ošetriť povrchové rany, alebo vyžiadať voľnopredajné lieky, napríklad proti bolesti, či na liečbu ľahkých ochorení. Najcennejšou službou je poskytovanie odborného sociálneho poradenstva, v rámci ktorého ponúkame klientom a klientkám možnosti riešenia ich aktuálnej životnej situácie. Denná kapacita Domca je však 120 ľudí.

V Bratislave žije približne 4000 ľudí bez domova a desiatky tisíc žije pod hranicou príjmovej chudoby. Približne 40% ľudí, ktorí navštívia Domec, sú ženy a temer 20% klientely sú ľudia v dôchodkovom veku, nad 60 rokov. Presne ako naša pani Darina.

V jej veku si pani Darina nové bývanie nevie predstaviť. V byte prežila celé manželstvo, zároveň sa ako osamelá staršia pani obáva, že by nikdy nezvládla administratívu spojenú s predajom bytu. Pani Darina si zároveň uvedomuje svoju situáciu a obáva sa, že ak ceny pôjdu ďalej hore, postupne si nebude môcť dovoliť uhradiť ani energie v bývaní a ani jej “malé svačinky”. Preto s ňou postupne otvárame tému dôstojného dožitia.

Klára Ševčík Bernátová, OZ Vagus

(fotografia aj meno klientky sú ilustračné)