Ako môžem zistiť, že má môj blízky či blízka náročnú finančnú situáciu, kde je hranica medzi pomocou druhému a nerešpektovaním jeho/jej súkromia a ako v tomto celom nestratiť seba? Rozhovor so sociálnou poradkyňou Karin Štrofovou je prvou časťou trojdielnej minisérie mimovládky Vagus týkajúcej sa práve dlhov.

Aké sú signály, že náš blízky môže mať náročnú finančnú situáciu?

Naši blízki sa nám v neraz v náznakoch zveria sami. Môžu vyjadriť obavy, že v blízkej dobe možno nebudú vedieť hradiť svoje výdavky, splácať hypotéku či paušál. Môžu nás požiadať o finančnú pomoc pri konkrétnej veci. Je však rozdiel, keď má niekto nečakaný výdavok, alebo dlhodobý či väčší problém.

Dokáže si bežný človek včas všimnúť, že sa jeho blízky dostáva do dlhodobého finančného problému?

Ak sa napríklad niekomu pokazí práčka a nemá financie na novú, je to iné ako keď sú pre neho peniaze každomesačným problémom. Ak si od nás niekto opakovane požičiava či pýta peniaze, existuje zrejme nejaký dlhodobý problém. Môžeme tiež vidieť, že si daná osoba extrémne eliminovala sociálny štandard. Zrazu začne odmietať stretnutia, ktorých bývala súčasťou, sekne s koníčkami, stráni sa stretávania na verejnosti, lebo aj tie niečo stoja. Samozrejme, môže to byť znakom aj iného problému, no neraz sú to prvotné signály, že sa človek dostáva do finančnej tiesne.

Vie laická verejnosť oddeliť finančný problém od iného typu problému, napríklad vzťahového, či problému so sebavedomím?

Neraz idú finančné problémy ruka v ruke so zmenou rodinnej situácie, ako je napríklad ovdovenie, narodenie dieťaťa, rozchod rodičov či dorastanie dieťaťa rodiča – samoživiteľa do obdobia, kedy rodičovi už nevyplácajú rodičovský príspevok no dieťa ešte nechodí do škôlky a rodič nemôže pracovať. Deje sa to tiež pri strate práce. Ak zistíme, že si náš blízky požičiava hoc aj menšie čiastky aj od iných ľudí, niečo sa deje. Sociálne okolie časom začne reflektovať, že niečo nie je v poriadku.

Čo môžeme vtedy urobiť?

Vtedy je fajn otvorene sa opýtať, čo sa deje, pretože sme si všimli, že sa niečo deje. Niekedy je náročné taký rozhovor začať. Ak si ale napríklad náš blízky od nás požičal alebo vypýtal peniaze, máme právo sa pýtať. Táto osoba sa nám už vlastne tak trochu zdôverila tým krokom, v ktorom si peniaze požičala alebo chcela požičať. Platí, že my máme právo opýtať sa, no druhá strana má právo odmietnuť odpovedať a toto musíme rešpektovať. Samozrejme môžeme odmietnuť poskytnúť finančnú pomoc. Ak nám náš blízky nič nepovie, alebo sa vyjadrí tak, že sa o tom nechce rozprávať, tu rozhovor končí. Môžeme to však skúsiť opäť o nejakú dobu.

Čo by sme naopak určite nemali robiť?

Laickej verejnosti úplne neodporúčam priame pátranie po dlhoch, napríklad vyhľadávaním v rôznych registroch a následnou konfrontáciou so zisteniami, samozrejme výnimkou je situácia, keď sme s osobou v takom vzťahu, ktorý zakladá zosobnenie dlhu aj voči nám (napr. situácie v manželstve pri nesplácaní hypotekárneho úveru a pod.) Pokiaľ nemáme skúsenosť s tým, čo by malo nasledovať, teda nemáme skúsenosti s odborným sociálnym poradenstvom v oblasti dlhov, len ťažko budeme vedieť dať takú radu, ktorá nášmu blízkemu skutočne pomôže. Toto je tenký ľad, ktorý môže narušiť vzťahy. Náš blízky potom príde nielen o podporu, ale začne sa mu rozpadať tzv. záchranná sieť. Ak som sa už k nejakému typu relevantnej informácie dostala (napríklad mi evidenciu blízkej osoby v nejakom zozname dlžníkov povedala iná osoba), je fajn priznať to a zdôvodniť, prečo to riešim. Nerobme však pátranie na vlastnú päsť.

Viackrát tu zaznelo spojenie “záchranná sieť”, čo si máme pod tým predstaviť?

Záchranná sieť alebo aj sieť sociálnej pomoci sú ľudia a inštitúcie či organizácie v našom živote, ktoré nám vedia pomôcť alebo nás podporia v zložitej životnej situácii. V rovine blízkych osôb tak hovoríme napríklad o rodine, priateľkách a priateľoch či kolegoch a kolegyniach. Sú to ľudia, ktorí aktívne participujú na zlepšovaní kvality nášho života. Akoby im leží na srdci naše šťastie a zdravie. Stabilné rodinné zázemie a úprimné priateľstvá sú mimo odbornej pomoci esenciálne dôležité pri zvládaní záťažových situácií v živote. Inú časť tejto siete tvoria dostupné odborné, sociálne či právne a zdravotné služby, ktoré nám problematické či krízové situácie pomáhajú zvládať profesionálnou pomocou alebo preventívnymi aktivitami.

Ako reagovať, keď blízky neurčito hovorí o tom, že má ťažšie obdobie?

Môžeme sa opýtať, ako sa v danej situácii cíti. Môžeme sa tiež opýtať, či rozmýšľal nad tým, čo by mu alebo jej pomohlo, alebo či cíti ako užitočné to, že sa nám zveril, či sa teraz cíti lepšie. Ak nám napadlo riešenie problému, o ktorom blízky hovorí, treba sa opýtať, či ho chce teraz počuť. Nie vždy je totiž cieľom takéhoto rozhovoru riešiť situáciu, niekedy sa potrebuje blízky len vyventilovať. Vždy rešpektujme hranice našich blízkych a najmä majme na pamäti, že musíme mať dôveru v to, že každá dospelá osoba je dostatočne kompetentná na riešenie svojho života. Často sa stáva, že ten, kto dáva rady, zneschopňuje toho druhého človeka, ktorý má potom pocit, že je menej. Väčšina ľudí vie, čo má robiť, len nemajú silu, alebo nevedia, ako začať.

Keď vieme, že má blízky problém, mali by sme v tomto celom riešiť aj samých seba?

Všeobecne by sme si pri problémoch druhých mali zodpovedať otázku, prečo nás to trápi? Prečo nás to zasahuje? A následne si uvedomiť, že ten druhý to môže mať inak. Zatiaľ čo my sa môžeme báť, že neriešením dlhov príde o bývanie, on alebo ona sa môže báť, že riešením dlhov, ktorého súčasťou môže byť aj priznať ich, príde o najbližších, o partnera či partnerku.

Čo robiť, keď už sa nám blízky zverí s vážnymi finančnými problémami?

Ideálne nasmerujme človeka na odbornú pomoc. Od bezplatného psychologického poradenstva na rôznych linkách, cez človeka na sociálnom oddelení na mestskom alebo obecnom úrade (každé menšie mesto má zriadené sociálne oddelenie) po nejakú mimovládku, ako je napríklad integračný program nášho Vagusu. Pri vážnych finančných ťažkostiach či dlhoch odporúčam riešiť ich cez sociálne poradenstvo. Keď sme chorí, ideme k lekárke či k lekárovi, keď nevieme čo s dlhom, tak za sociálnou poradkyňou či poradcom. Ich profesijná etika im hovorí, že klientov a klientky nemajú do ničoho tlačiť, ale pozorne vypočuť, hľadať možnosti riešení. Po ktorom a či vôbec daná osoba siahne je však už na nej.

Predstavujem si, že náš blízky sa môže veľmi hanbiť sám pred sebou. Ako ho posmeliť, aby sa takúto odbornú pomoc nehanbil využiť? 

Ak sme naozaj vysoko motivovaní danej osobe pomôcť, spravme ten prvý krok za ňu. Proaktívne vygooglime kontakt napríklad na mimovládku či sociálne oddelenie v meste. V následnom rozhovore buďme v pomoci blízkej osobe konkrétni. Nebuďme súčasťou problému (viem, že máš dlh a okrem toho dlhu sa teraz hanbi za to, že to viem), ale jeho riešením (viem, že máš dlh a tu je kontakt na overenú organizáciu, ktorá ti bezplatne pomôže a ak chceš, zavolaj si s nimi z môjho mobilu, alebo mi povedz, ktorý deň ti vyhovuje a pôjdeme za nimi spolu či pomôžeme dohľadať relevantné informácie smerujúce k riešeniu).

Predstavujem si tiež, aké ťažké musí byť pre osobu, ktorej blízky má finančný problém a nerieši ho, netlačiť. Možno môžeme mať pocit, že riešenie je na dosah a v dobrom chceme na blízkeho zatlačiť. Ako sa v tomto celom ukotviť?

Ak chceme naozaj pomôcť, spýtajme sa, či vieme skutočne problém vyriešiť. Ak má náš blízky jeden dlh, vieme mu požičať na jeho splatenie? Ak je to súbor problémov, napríklad narastajúci dlh na zdravotnom či sociálnom poistení, poznáme byrokratické postupy, ako z toho von? Ak nie, pomoc je mimo našu kompetenciu. Preto je fajn posmeliť k riešeniu situácie cez odborné služby. Našim prílišným alebo nevhodným či prehnane iniciatívnym chcením pomôcť vieme nášho blízkeho tlačiť do kúta ešte viac.

On v tom kúte totiž už je, však?

Presne tak. A všemožne sa snaží ustáť tlak. Ten vyvoláva napríklad inštitúcia posielajúca SMSky o odpojení či obálky s informáciami o narastajúcom dlhu. Tento tlak sa však dá ignorovať. SMS vymažem, obálku zahodím. Ak však náš blízky začne čoraz viac tlačiť na nás s tým, že máme riešiť finančný problém, pociťujeme oveľa väčší stres, ľudsky sa vzďaľujeme, cítime sa ponížene… Opakujem, ak chceme naozaj pomôcť, musíme byť istým spôsobom riešením problému, nie jeho súčasťou. Ak neustále upozorňujeme na to, že má človek problém, no zároveň nepoznáme relevantné riešenia a najmä to, ako ich dosiahnuť, stávame sa súčasťou problému. Ak sa snažíme ovládnuť niekoho život hovorím “toto je tvoj problém a takto si ho rieš”, nepomôže to. Odborníci a odborníčky pracujú inak.

Čo robiť v situácii, keď už viem, že môj blízky má dlh a napriek tomu “rozhadzuje” peniaze, napríklad sa chystá na letnú dovolenku? 

Ak si myslíme, že máme pre blízkeho instantné riešenie, musíme si uvedomiť že je to naše riešenie, keby to bol náš problém a naša životná situácia. Dôležité je neustále si opakovať, že toto nie je náš život. Ak je náš blízky svojprávny a dospelý, tak je plne kompetentný rozhodovať o smerovaní vlastného života. Možno na tú zmenu, ktorú treba urobiť, ešte nie je pripravený. Ale to neznamená, že pripravený nebude nikdy. Opakujem sa, ale v rámci motivácie k zmene je vhodné spolupracovať s odborníkom alebo odborníčkou, ktorý vie, ako sprevádzať ľudí zmenou. Laická verejnosť toho v krízových situáciách väčšinou nie je schopná. Vidí bod A, čo je dlh a bod Z, čo je splatený dlh. Nevníma však, že tá osoba, ktorej sa to priamo týka, musí prejsť aj bodmi B, C, D, až po Y. Každá a každý z nás má iné životné skúsenosti, motivácie, postoje, priority a hodnoty.

Tomu rozumiem, napriek tomu to môže byť veľmi ťažké aplikovať v praxi…

Predstavme si najväčší problém v našom živote, na ktorý poznáme riešenie, ale z rôznych dôvodov ho nedokážeme urobiť. Ako by sme sa cítili, keby nám niekto, na kom nám záleží, neustále opakoval, že máme robiť toto a toto? Zároveň väčšina životných situácií má rôzne riešenia a to, čo je správne pre nás, nemusí byť správne pre druhých. Musíme tiež akceptovať, že aj žiadne riešenie problému je riešenie a ak nám to prerastá vo vzťahu s blízkym cez hlavu, je na mieste pýtať sa, do akej miery nás takýto vzťah vyčerpáva a či v ňom chceme naďalej zostávať a aktívne riešiť celú situáciu. Občas je lepšie sa stiahnuť a počkať na rozhodnutie druhej osoby, či má o našu pomoc záujem.

Kedy teda riešiť s blízkym jeho finančné problémy?

Musíme mať na pamäti, že túto osobu vieme najmä vhodne motivovať. Ak sa rozhodneme túto tému otvoriť, musíme prijať zodpovednosť za to, že nášho blízkeho budeme sprevádzať na ceste, ktorú si ale určí sám. A tá cesta sa nám nemusí vždy páčiť. Sprevádzať však neznamená rozhodovať za druhého. Snažme sa túto osobu nesúdiť. Ak nie sme na niečo také pripravení, radšej do toho proaktívne a bez prosby o pomoc z druhej strany nevstupujme. Ak naozaj chceme pomôcť, taktiež nie sme na to sami. Myslime na to, že odborná pomoc existuje, náš blízky ju však musí chcieť využiť.

Prečítali ste si prvú časť trojdielnej minisérie, ktorú publikuje mimovládka Vagus na tému dlhov. V druhej časti sa pozrieme na praktické riešenia vybraných dlžôb na zdravotnom a sociálnom poistení, u operátora a podobne. V tretej časti rozpovieme príbeh pána Karola, ktorému sa podarilo dostať z vysokých dlhov aj z ulice.

OZ Vagus pomáha ukončovať bezdomovectvo v Bratislave a podáva pomocnú ruku tým, ktorým strata bezpečného domova ešte len hrozí. Podporte poskytovanie odborného poradenstva v oblasti dlhov pre ľudí, ktorí žijú v extrémnej chudobe. Darujte teraz. Ďakujeme.