Mýty a predsudky často vykresľujú ľudí bez domova do rôznych stereotypov. Realita je však oveľa zložitejšia – a ľudskejšia.

Spoznať bližšie komplexnú tému ako bezdomovectvo nám pomáha pristupovať k ľuďom bez domova s úctou, empatiou a ochotou reálne pomôcť – nie odsudzovať. Prečítajte si najčastejšie mýty o bezdomovectve:

1. Mýtus: Ľudia bez domova sú leniví a nechcú pracovať

Fakt: Mnoho ľudí bez domova už prácu má alebo sa snaží nájsť si zamestnanie –  niektorí dokonca viacero. Mnohí si aj tak nemôžu dovoliť platiť nájom kvôli nízkym mzdám a rastúcim životným nákladom.

Bariéry ako chýbajúce bydlisko, adresa, čisté oblečenie či dostupnosť hygieny im bránia byť konkurencieschopní na pracovnom trhu či uchádzať sa o lepšie pozície.

2. Mýtus: Počas socializmu bezdomovectvo neexistovalo

Fakt: V totalitných režimoch, ako bol aj ten v bývalom Československu či Sovietskom zväze, bola väčšina obyvateľov formálne evidovaná ako zamestnaná a ubytovaná, pretože neplnenie „pracovnej povinnosti“ bolo trestné.

To však neznamenalo, že bezdomovectvo neexistovalo – existovalo, len bolo represívne potláčané a skryté pred verejnosťou. 

Ľudia bez stabilného bydliska alebo práce boli často zadržiavaní, odvážaní z miest, umiestňovaní do detenčných zariadení či psychiatrických ústavov, kde neraz dochádzalo k zneužívaniu.

3. Mýtus: Ľudia bez domova chcú takto žiť

Fakt: Väčšina ľudí bez domova sa do tejto situácie dostala v dôsledku okolností, ktoré nemohli úplne ovplyvniť – strata zamestnania, nízke mzdy, zvyšovanie životných nákladov, duševná choroba, úraz, domáce násilie, chýbajúca záchranná sieť či rozpad rodinných vzťahov.

Strata bývania je často spôsobená výpadkom financií, sociálnej podpory a zdravia – nie vedomej voľby.

4. Mýtus: Ľudia bez domova spia na ulici, zaberajú verejné priestory a sú všade vidieť

Fakt: Väčšina ľudí bez domova sa snaží zostať nenápadná – prespávajú v nocľahárňach, u známych, v opustených budovách alebo dokonca v aute.

Na ulici spí iba menšina z nich, no práve oni sú najviac viditeľní, čo vytvára mylný dojem, že všetci ľudia bez domova žijú priamo na verejných priestranstvách.

Photo credit: tkirkgoz

5. Mýtus: Ľudia bez domova sú nebezpeční alebo kriminálni

Fakt: Ľudia bez domova sú oveľa častejšie obeťami násilia než jeho páchateľmi. Štatistiky aj skúsenosti organizácií pracujúcich s ľuďmi bez domova ukazujú, že sú často terčom útokov – či už fyzických, slovných alebo sexuálnych – práve preto, že sú zraniteľní a nemajú sa kam skryť.

Ku kriminalizácii ľudí bez domova dochádza najmä kvôli samotnému prežitiu, nie zločinným úmyslom. Predstava, že sú nebezpeční, vychádza najmä z viditeľnosti malej menšiny ľudí bez domova, ktorí trpia psychickými problémami alebo závislosťou. Tieto problémy sú však často dôsledkom života na ulici, nie jeho príčinou.

6. Mýtus: Aj tak minú všetko na alkohol

Fakt: Nie každý človek bez domova má problém so závislosťou – väčšina peniaze využíva na jedlo, lieky, dopravu alebo základné potreby.

Aj keď závislosť na alkohole alebo iných látkach medzi ľuďmi bez domova existuje, vo veľkej časti prípadov je dôsledkom života na ulici, nie jeho príčinou. Život bez stabilného bývania je spojený s neustálym stresom, strachom, traumou a fyzickou bolesťou – a práve alkohol alebo drogy sa stávajú spôsobom, ako tieto pocity aspoň dočasne utlmiť.

Mnohí ľudia sa do bezdomovectva dostanú po strate zamestnania, rozvode, domácom násilí alebo zdravotných problémoch – alkohol sa často objaví až neskôr, keď sa snažia vyrovnať s ťažkou situáciou. Navyše, dostupnosť odborných služieb na liečbu závislostí je pre ľudí bez domova často neprístupná – nakoľko si proces vyžaduje psychiatrickú diagnostiku a výmenný lístok od obvodného lekára.

Zovšeobecňovanie, že „všetko minú na alkohol“, preto len posilňuje predsudky a odrádza ľudí od pomoci, aj keď väčšina by podporu využila na zlepšenie svojich životných podmienok.

7. Mýtus: Keď dáme ľuďom bývanie zadarmo, zneužijú to a nebudú sa snažiť

Fakt: Výskumy a prax zo zahraničia ukazujú opak. Model „Housing First“ (Najprv bývanie), ktorý sa úspešne využíva v mnohých krajinách (napr. Fínsko, Kanada, USA), dokazuje, že stabilné bývanie je kľúčovým prvým krokom k tomu, aby sa ľudia postavili na vlastné nohy.

Tradičný prístup k riešeniu bezdomovectva často vyžadoval, aby ľudia najskôr „dokázali“, že si bývanie zaslúžia – museli si nájsť prácu, liečiť sa zo závislosti či splniť množstvo podmienok. Tento postup však viedol k tomu, že mnohí zostávali dlhodobo na ulici, pretože bez bezpečného bývania je veľmi ťažké riešiť zdravie, prácu či psychické problémy.

Model Housing First funguje presne opačne – najprv poskytne stabilné bývanie bez zbytočných podmienok a až potom pomáha s ďalšími problémami (liečba, zamestnanie, integrácia). Dlhodobé výsledky ukazujú, že:

✅ 90 % ľudí si bývanie udrží dlhodobo,
✅ klesá miera hospitalizácií, pobytov vo väzniciach a núdzových prístrešiach,
✅ zvyšuje sa zamestnanosť a motivácia riešiť svoje problémy, keď majú ľudia istotu domova.

Strach, že ľudia „zneužijú“ bývanie, sa ukazuje ako neopodstatnený – väčšina ľudí bez domova túži po stabilite a normálnom živote, no kým žijú na ulici alebo v dočasných útulkoch, nemajú šancu začať odznova.

Podporiť našu prácu môžete aj finančným darom na hlavnej stránke. Ďakujeme, vašu pomoc si nesmierne vážime.