projekt DOMEC

Zdena


Pani Zdenu  sme spoznali pred 3 rokmi prostredníctvom projektu Streetwork v maringotke v záhradkárskej oblasti Bratislavy, kde býva už niekoľko rokov.
Pani Zdena bola zo začiatku veľmi ostýchavá a nedôverčivá. Neskôr sa nám zdôverila, že jej býva v chatke často zima a nemá si ako prikúriť, spáva na starom matraci a bojí sa o svoje zdravie, keďže si často krát nedokáže zabezpečiť svoje základné potreby ako sú teplo, strava a hygiena.
Ponúkli sme jej možnosť prísť ku nám do denného centra, kde sa môže bezplatne naraňajkovať a zabezpečiť osobnú hygienu. Neskôr začala pani Zdena využívať aj služby sociálneho poradenstva, kde sa snažila riešiť svoju súčasnú situáciu. V rámci integračného projektu sme jej ponúkli možnosť práce na upratovacom projekte cez Magistrát hl. mesta, ktorej sa potešila a videla možnosť ako si našetriť na kachle, ktorými by si mohla v maringotke kúriť. S pani Zdenou bol nastavený plán vyplácania a dohoda o odkladaní a šetrení finančných prostriedkov na prvotný cieľ akými boli kachle. Práca na upratovacom projekte prebiehala takmer počas celého roku a pani Zdena si dokázala našetriť postupne na kachle, kúpila si posteľ a dokázala zaobstarať pre seba pravidelnú stravu. V rámci integrácie a upratovacieho projektu sa zúčastnila rôznych vzdelávaní, ktoré sa konali pravidelne v Domci a boli zamerané na témy: práca v kolektíve, nácvik pracovných pohovorov, práca na počítači a iné.
Postupne sme s pani Zdenou prostredníctvom sociálnych asistencií vybavili osobné doklady, ktoré boli pre ňu v tom období nedosiahnuteľné, nakoľko si nevedela zabezpečiť cestu na políciu do miesta trvalého bydliska. Začali sme spoločne riešiť jej zdravotný stav a pravidelne navštevovať lekára.
Popri práci na upratovacom projekte, nám zároveň pomáhala aj v dennom centre, kde umývala riady a dlážku, keď bolo treba. Po dobrých pracovných skúsenostiach sme pani Zdene cez integračný projekt ponúkli prácu v kaviarni, kde pracuje dodnes. Svoju prácu si plní svedomito a mnohokrát pomôže aj nad rámec jej pracovnej náplne. V rámci integrácie spolupracujeme s pani Zdenou aj naďalej. Prostredníctvom sociálneho poradenstva sme s ňou nastavili plán oddlžovania a postupného splácania exekúcii, ako sú napríklad dlhy na zdravotnom poistení.


Zoltán


Zoltán bol v januári roku 2016 vybraný ako jeden z možných nových zamestnancov našej kaviarne Dobre&Dobré. Počas troch mesiacov sa pripravoval na prácu v kaviarni pod vedením skúsených sociálnych poradcov. Zároveň OZ Vagus ponúklo Zoltánovi preplatenie ubytovne na celé toto prípravné obdobie. Avšak Zoltán napokon na prácu čašníka vybraný nebol. Vedeli sme mu však ponúknuť inú alternatívu, ktorú rád prijal. Zoltán začal v rámci projektu pomáhať pri okrášľovaní a čistení mesta Bratislavy. Ubytovňu si zo zárobku síce zaplatiť nedokázal (prespával v nocľahárni), ale zaobstaral si nový dotykový telefón a mohol si zadovážiť také jedlo, na aké mal práve chuť. Zároveň si vybavil dávky v hmotnej núdzi a Zoltánov mesačný príjem bol okolo 230 Eur. Začal sa stretávať s dcérami a vnúčatami. Mohol im kúpiť rôzne drobnosti. Avšak viac peňazí niekedy znamenalo aj väčšie množstvo skonzumovaného alkoholu, čo sa odzrkadlilo aj na zhoršenom zdravotnom stave a problémoch v práci. Zoltán býval podráždený a začal mať čoraz častejšie depresívne nálady. Pomyslel aj na samovraždu. Často sa cítil sám, nemal sa s kým porozprávať. Dohodli sme sa teda, že sa raz do týždňa bude stretávať so sociálnou pracovníčkou, ktorá sa s ním bude rozprávať o jeho starostiach.
V máji 2016 si Zoltán začal vybavovať predčasný dôchodok. Na jeseň začal pracovať (v rámci poberania dávok v hmotnej núdzi) ako pomocník školníka v neďalekej škole. Počas určenej lehoty však Zoltán nestihol odpracovať všetky určené hodiny a dávky v hmotnej núdzi mu zastavili. Spoliehal sa na to, že onedlho mu priznajú dôchodok, takže straty pravidelného príjmu sa neobával. V decembri 2016 sa však Zoltán dozvedel, že predčasný  dôchodok mu nebol schválený, pretože nespĺňal niektoré nároky. Zároveň skončil aj projekt na upratovanie mesta. Zoltán zostal zrazu bez príjmu. Nebol smutný a nevzdával sa. Hľadal iný spôsob ako si udržať trvalý príjem, na ktorý si už za ten čas zvykol. Hľadal brigády, kde sa len dalo. Netrvalo dlho a Zoltán si našiel trvalé zamestnanie. Momentálne pracuje ako pomocný pracovník v jednom bratislavskom nákupnom centre. Zoltán znovu býva na ubytovni, na ktorú mu prispieva aj jeho zamestnávateľ. 


Kamil


S Kamilom sme začali pracovať na začiatku roka 2014. Pravidelne chodieval do Domca – denného a integračného centra pre ľudí bez domova. Využíval služby sociálneho poradenstva, kde mu sociálne poradkyne pomáhali predovšetkým s hľadaním zamestnania. Reagovali sme na rôzne pracovné ponuky. Kamil bol pozvaný na osobný pohovor iba raz a to na pozíciu asistenta predaja. Kamil prijatý nebol. Zároveň si Kamil začal vybavovať dávku v hmotnej núdzi. V júni 2014 mu prišlo rozhodnutie, že mu dávku v hmotnej núdzi zamietajú, pretože sa zistilo, že je vlastníkom pozemkov. Spoločne s Kamilom sme napísali odvolanie proti tomuto rozhodnutiu. Kamilovi dávku nakoniec priznali. 
Kamil má bércový vred na ľavom podkolení. Pravidelne navštevuje ošetrovňu Domca. Na jar 2014 sme Kamila vybrali do integračného procesu, v rámci ktorého sme ho pripravovali na samostatné bývanie v ubytovni a prácu v kaviarni. Na Kamilovej integrácii sa podieľali sociálne poradkyne, psychologička a terapeutka, ktorých úlohou bolo zlepšovanie Kamilových sociálnych zručností. Zamerali sa predovšetkým na zlepšenie fungovania v interakcii s inými jedincami v rámci pracovného ale aj osobného života. Na pravidelných spoločných stretnutiach s Kamilom realizovali tréningy efektívnej komunikácie, ktoré boli potrebné na zlepšenie komunikácie so svojim okolím. Na týchto tréningoch sme oživovali schopnosť primeranou formou vyjadrovať svoje pocity, názory alebo uplatňovať svoje potreby. V rámci prípravy na nové zamestnanie sme Kamila učili konštruktívne riešiť problémy, pričom na niektoré problematické situácie sme použili techniku modelovania. Kamil absolvoval taktiež viacero školení zameraných na získanie čašníckych zručností. Kamil mal viacero nevhodných návykov, ktoré sa ukázali problémové už na začiatku bývania na ubytovni. Týkali sa predovšetkým hygienických a stravovacích návykov. Postupne sme začali pracovať na ich odstraňovaní. 
Napriek všetkej snahe, musel Kamil po 3 mesiacoch ubytovňu opustiť z dôvodu nedodržiavania dostatočnej hygieny. Pomohli sme Kamilovi nájsť inú ubytovňu, ale bolo potrebné venovať väčšiu pozornosť dodržiavaniu hygieny. Sociálne poradkyne často využívali motivačné rozhovory, ktorých cieľom bolo podnietiť snahu o zlepšenie Kamilovej situácie. Spoločne s Kamilom sme hľadali silné stránky, ktoré sme posilňovali a podporovali Kamila k pozitívnej zmene. 
Od septembra 2014 pracoval Kamil ako čašník v kaviarni. K práci pristupoval zodpovedne a svoje pracovné povinnosti si plnil veľmi svedomito. Snažíme sa o zadefinovanie životných cieľov a hľadáme možnosti ich realizácie. Taktiež neustále pracujeme na zlepšovaní komunikačných zručností.



Eduard


S Eduardom sme sa zoznámili na výdajoch stravy, ktoré bývali v rámci STREETWORKU na Račianskom mýte. Eduard nikdy nebol hanblivý, vždy sa k nám družne pridal v rozhovore a rozprával o svojom živote. Dlhé roky pracoval pre zahraničnú automobilovú firmu s pobočkou v Nemecku a mal nadpriemerný finančný príjem. Doma mal manželku a dve deti, ktoré vzorne živil. Po nejakom čase pán Eduard zistil, že ho žena podvádza a tak zo spoločného bytu odišiel. Po ďalšom neúspešnom vzťahu, počas ktorého ho partnerka obrala aj o posledné peniaze čo mal, skončil na ulici. Nejakú dobu býval v garáži a živil sa občasnými brigádami.
Keď sme sa s pánom Eduardom stretli, veľa pil a plakal, nad minulosťou a všetkým zlým, čo ho stretlo. Nemal silu konštruktívne premýšľať o živote, či plánovať budúcnosť. Nemal vôľu zmeniť svoju situáciu, aj keď o tom často v opitosti vravel. Nemal kde bývať, nemal kde pracovať, len pil. Nikdy však nevyužil podaný prst. Nevedel ako ďalej.
Keď sa otvorilo denné centrum Domec, začali sme sa s Eduardom stretávať častejšie. Vnímal naše centrum ako miesto, kde sa cítil bezpečne a prijatý, zistil, že má v nás oporu. Vybavili sme dávky v hmotnej núdzi, z ktorých si každý mesiac kupoval električenku a niečo malé na jedenie. Postupom času sa menil aj jeho vzťah k alkoholu. Vtedy sme spoznali Eduarda, ktorý vedel aj nepiť.
Tu sa vytvoril priestor a hlavne príležitosť pre zmenu o ktorej aj sám Eduard vyše roka hovoril, no nikdy ju nezačal reálne riešiť. Eduard začal pracovať cez upratovací projekt, ktorý sme realizovali v spolupráci a z prostriedkov mesta Bratislava. Eduard pracoval každý deň, bol vždy dochvíľny a zodpovedný. Vidina krajšej budúcnosti a hlavne zimy strávenej na ubytovni a v teple ho motivovala byť v práci vzorom pre ostatných a dodržiavať pravidlá. Zarobené peniaze si u nás v plnej výške odkladal a šetril si tak na ubytovňu, ktorou chcel nahradiť lavičku, na ktorej spával.
Mimo bývania sme riešili s Eduardom aj jeho zdravotný stav, keďže sa mu ozvalo staré zranenie, pruh. Bolo treba vybaviť akútne operáciu a všetky predoperačné vyšetrenia. Eduard nemal dobrú skúsenosť s lekármi a všetkého s nimi spojeného sa bál. Celý proces sme spolu zvládli a všetko prebehlo hladko. Dohodli sme termín operácie.
Momentálne je Eduardova situácia neporovnateľná s tou, ktorá bola pred rokom. Stále sú problémy, ktoré musíme spoločne prekonávať, ale Eduard už vie, že na ne nie je sám a že má schopnosť ich zvládnuť. Tohto času býva v skromnej ubytovni, kde môže zotrvať celú zimu a potom ešte niekoľko mesiacov a následne máme v pláne riešiť predčasný dôchodok a podať žiadosť o nájomný byt, kde by Eduard konečne a znova našiel ten Domov, o ktorom stále rozpráva.


Júlia


Júlia svojich biologických rodičov nepozná. Vyrastala v adoptívnej rodine, do ktorej sa dostala, keď mala 3 roky. S adoptívnymi rodičmi mala dobrý vzťah, i keď teraz má s nimi už len minimálny kontakt. Po skončení základnej školy začala Júlia študovať na SŠ hotelových služieb a obchodu. Škola ju veľmi bavila, mala dobré výsledky. Brigádovala v banke, kde chcela neskôr pracovať. 
Počas štúdia otehotnela a preto zo školy v 3. ročníku odišla. Školu nikdy nedokončila. Jej syna zverili do náhradnej starostlivosti jej adoptívnej matky. Júlia túto situáciu veľmi ťažko znášala, odišla z domácnosti adoptívnej rodiny a začala žiť na ulici. Psychicky nevedela uniesť veľký tlak, trpela depresiami a preto bola hospitalizovaná v nemocnici na psychiatrickom oddelení, kde sa liečila 6 týždňov. Potom sa vrátila späť na ulicu. Prespávala zväčša v nocľahárňach. Mala príležitostné brigády. Keď nemala, žobrala pred kostolom. Spoznala jedného muža, za ktorého sa vydala. Chvíľu spolu bývali u jeho známych, ale napokon odtiaľ museli odísť. 
Na jar 2014 prišli do Bratislavy. Navštevovali centrá a charity pre ľudí bez domova. Spávali v nocľahárni, v teplejších mesiacoch v stane pri jazere. V tomto období začala Júlia využívať aj služby Denného centra a integračného programu Domec. V roku 2014 Júlia so svojím manželom otehotnela. Keď bola v piatom mesiaci tehotenstva, rozišli sa. Obaja podali žiadosť o rozvod. Júlia bola rozhodnutá postaviť sa na vlastné nohy a postarať sa o svoje očakávané dieťa. 
Začala spolupracovať s organizáciou Unicef, ktorá jej pomáhala vytvárať podmienky na to, aby sa dokázala postarať o svoje dieťa. Júlia sa od r. 2014 pravidelne zúčastňovala Terra arte. Pod vedením režiséra, pána Smolíka, nacvičili spolu s ďalšími ľuďmi bez domova divadelnú hru, s ktorou vystupovali v divadlách na Slovensku. Pán Smolík sa rozhodol pomôcť tehotnej Júlii. Niekoľko mesiacov platil Júlii ubytovňu. 
Na jar 2015 sa Júlia predčasne narodila dcéra Klára. Kvôli nevyhovujúcim bytovým podmienkam a nedostatočným finančným prostriedkom, musela Júlia nechať dcéru v nemocnici. Túto situáciu Júlia veľmi zle znášala, mala psychické problémy spojené s príjmom potravy. Denne navštevovala DOMEC a sociálne pracovníčky sa jej snažili poskytnúť pomoc a podporu. Po pár mesiacoch sa Júlia cítila lepšie a bola rozhodnutá získať svoju dcéru Kláru do svojej osobnej starostlivosti. Ponúkli sme Júlii možnosť dovzdelávať sa prostredníctvom kurzu financovaného grantovým programom SPP Opora. Júlii sa táto príležitosť veľmi páčila a bola nadšená z nových príležitostí a možnosti zlepšiť svoju aktuálnu situáciu. Júlia absolvovala viacero kurzov na získanie kvalifikácie a zlepšenie schopností v oblasti gastronómie. Za pomoci známeho priateľa si našla prácu čašníčky v reštauračnom zariadení, kde doteraz pracuje. Momentálne žije s novým partnerom a snažia sa získať malú Kláru do vlastnej starostlivosti.